Diario

Tempus Horizon

Stál sám pod stromami.
Do tváre mu vial vietor, čo niesol teplú spomienku na leto,
tak blízku a predsa stratenú v nekonečne.
Díval sa pred seba.
Nehybne stál a vôkol neho pretekal život
a tiene korún,čo sa týčili nad jeho hlavou
začali strácať jasné tvary.
Ako sa mraky valili oblohou, mizli,
roztekali sa do rovnomernej tmy.
Zodvihol hlavu a so zavretými očami,
počúval zvuk dopadajúcich kvapiek.
Studená a mokrá voda, ktorá dáva život,
no predsa nič nezmyje.